Ľudstvo už od začiatku svojej existencie pociťovalo silnú túžbu. Nie, nemyslite hneď na sex a vy, dlhšie ženatí, na dobré jedlo s pivom. Bez jedla a sexu by ľudstvo nepociťovalo nič, pretože by jednoducho vyhynulo. Hovoríme o duchovných hodnotách. Bola to túžba zaznamenávať a rozširovať myšlienky. Všetky tie múdrosti, pravdy, hlúposti a klamstvá, ktoré produkovalo sa zvyšovali priamo úmerne rastu populácie. Ich distribúcia ústnym podaním by skončila jedným veľkým hučaním šíriacim sa z matičky zeme do polovice vesmíru. A tak milý Homo Sapiens musel dokázať, že svoje meno nemá nadarmo a pohnúť rozumom.
Z počiatku to nebolo jednoduché, pretože náš praveký predchodca nevedel písať. Vynašiel sa a prvé záznamy nám zanechal v podobe komiksov. Najznámejšie sú v španielskej jaskyni Altamíra. Našli sa však aj v iných častiach Európy. Zaujímavé je, že už vtedy existoval kultúrny rozdiel medzi Západnou a Východnou Európou. Aspoň podľa súčasných vedcov. Tí totiž tieto prvé diela, ktoré však boli viac výtvarné ako literárne (nuž ale aj o tom komiks je) rozdelili na realisticko-tendenčné na západe a geometricko-abstraktné na východe. Do akej škatuľky zaradil svoje diela pračlovek nie je známe.
Známe je však to, že sa ľudia neuspokojili so zdieľaním svojich zážitkov maľovaním po stenách svojich obývačiek. Postupne ako plynuli roky, storočia, ba od prvých jaskynných kresieb dokonca tisícročia vymysleli písmo. História vzniku písma je tak komplikovaná vec, že ani vedci a historici nemajú celkom jasno kde, kedy a ako vzniklo ani ktoré sa z ktorého vyvinulo. Najstaršie hypotézy hovoria o tzv. prapísmach, z ktorých podľa nich vznikli všetky ostatné. Neboli by to múdre hlavy, aby to nedokázali pomenovať úplne jasne - polygenetická hypotéza. Najdôležitejšie však určite je, že sa písmo vynašlo, nech to bolo kdekoľvek. Bola to jedna z najdôležitejších udalostí v histórii ľudstva. Písmo sa stalo nositeľom myšlienok a ich rozširovaniu už stál v ceste len malý technologický problém. Nosiče.
Pokiaľ mala myšlienka letieť do sveta a šíriť poznanie, nemohla zostať zaznamenaná na stene jaskyne. Ľudia preto hľadali niečo, čomu dnes hovoríme „portable“, čiže „prenosný“. Začali preto používať kamene a drevenú kôru, ktoré neskôr nahradili drevenými alebo na slnku vysušenými hlinenými doštičkami. Na zapisovanie používali ostré nástroje, dláta a rydlá. Stále to však nebolo ono. Predstavte si, že naryjete 100 drevených tabuliek, spadnú vám na zem a pomiešajú sa. Bolo ich treba držať stále pekne pokope. A tak prišiel na svet polyptych. Neľakajte sa, nie je to nič zložité. To sa len tabuľky spájali krúžkami z kovu. Ak boli dve bol to diptych, ak tri triptych, ak viac polyptych. Jednoduché. Ale len na pochopenie. V skutočnosti to s tým prenosom bolo ťažké. Doslovne. Poriadny polyptych musel aj dosť vážiť. Ale ako sa hovorí: Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže. I stalo sa. V Egypte zistili, že papyrus sa nedáva do vázy ale sa z neho dá vyrobiť tenučká hmota. V Európe nezaostávali a tak poctivo vyčistili zvieracie kože, až im z toho vznikol pergamen. V oboch prípadoch ideálny a hlavne ľahučký materiál. Spolu s týmito objavmi vznikla aj jedna z prvých knižných foriem. Zvitky.
Na papyrus i pergamen sa písalo brkom. Jednotlivé diely papyrusu či pergamenu sa zlepili do pásov a navíjali do zvitkov nazývané „rotulus“ alebo aj „volumen“. Tieto zvitky sa nasunuli na dve tyče a pri čítaní sa popísaný materiál prevíjal z jednej na druhú. Tento spôsob bol veľmi praktický v porovnaní s predchádzajúcimi a už v staroveku sa značne rozšíril. Slávna Alexandrijská knižnica údajne obsahovala až 700 000 takýchto zvitkov. Boli v nej zápisky básnikov, ale tiež všetky poznatky matematiky, astronómie, fyziky, lekárstva a histórie tej doby. V prvom storočí pred Kristom vyhorela a dielo skazy dokonali náboženské nepokoje v roku 389, kedy bola celkom zničená. V tom čase už v Európe vyšli zvitky dávno z módy. V čase alexandrijského požiaru tu začali vznikať tzv. kódexy, teda knihy, ktoré postupom času čoraz viac pripomínali knihy ako ich poznáme dnes. Kódexy sa písali ručne na pergamen, neskôr na papier. Ten objavil v Číne istý Cchaj Lun už okolo roku 100 nášho letopočtu. Jeho výroba bola štátnym tajomstvom a papier sa úspešne vyvážal z Číny do Európy. Až do roku 751. Vtedy Arabi zajali niekoľkých čínskych výrobcov, úspešne z nich vytĺkli receptúru a založili vlastné papierne.
No ale späť ku kódexom. Výroba jedného zamestnala niekoľkých remeselníkov. Najprv to bol pergameník, ktorý vyrábal pergamen (neskôr nahradený papierom). Potom prišli na rad pisári. Tí boli z radov duchovenstva, mnísi a klerici. Pôsobili v kláštorných a kapitulských skriptóriách, čiže pisárskych dielňach. Ich činnosť bola veľmi cenená. Veď pracovali v duchu hesla: „Koľko mních písmen napíše, toľko rán diabol dostane“. Každý pisár mal vlastný pult s doskami a tam husacím brkom namáčaným do atramentu tvoril umelecké diela. Mnohí z nich neodolali pokušeniu a po dokončení sa pod ne podpisovali. Keďže bolo pisárstvo považované za anonymnú službu Bohu, boli pri prichytení nemilosrdne potrestaní. Prepustením z práce. Po pisároch prichádzali na rad iluminátori. Priaznivci konšpiračných teórií zostaňte pokojní, nemajú nič spoločné s iluminátmi. Títo boli iba neškodní maliari. Knižná maľba sa sústredila na grafické riešenie knihy a prispôsobovala sa typu písma. Nádherne ilustrované knihy boli často používané ako diplomatické dary. Iluminátori pracovali okrem farieb aj so zlatou fóliou, ktorú najčastejšie používali na svätožiary a ozdoby. Existujú dôkazy, že vo svojej práci spolupracovali s pisármi. Občas sa totiž našli na bielych miestach v nedokončených knihách jemne napísané odkazy - „Hic ponas (Tu vymaľuješ)“. Na záver nastúpili kníhviazači. Boli to remeselníci, ktorí kódexy zdobili často doslova umeleckými a drahými kreáciami. Kódexy boli zdobené drahými kovmi, drahokamami, perlami, ale tiež slonovinou. Takto sa knihy vyrábali pár storočí. Až dovtedy kým sa neobjavila kníhtlač.
A mnoho z vás sa až teraz dozvie, že jej vynálezcom nebol Johan Gutenberg. Kde sa to všetko začalo? Nuž, v Číne. Zhruba 450 rokov pred ním. Prvé formy boli z jedného kusa dreva a celý reliéf sa otláčal na papier. Čo forma, to strana. Gutenberg však o tom nevedel, tak mu to prvenstvo pokojne môžeme odklepnúť, lebo vymyslel lepší spôsob. Stranu totiž vyskladal z jednotlivých písmen, ktoré mohol podľa potreby meniť. 23. februára 1455 začal Gutenberg hromadnú tlač tzv. Gutenbergovej Biblie. Ešte dnes ich na svete existuje 60 kusov. Jeho stroj zmenil celú históriu. Dovtedy veľmi pomalé prepisovanie kníh stratilo zrazu opodstatnenie. Tlačené knihy sa stávajú lacnejšie, dostupnejšie a žiadanejšie. Spôsobil síce nezamestnanosť v radoch pisárov a iluminátorov, ale vytvoril nové pracovné miesta pre typografov. Začali sa tlačiť učebnice, vznikali nové a nové knižnice i obchody s knihami. Spôsobil informačnú a vedeckú revolúciu a rozšírenie vzdelanosti medzi širšie vrstvy.
Kniha prechádzala od čias Johannesa Gutenberga ďalším vývojom, až kým sa dostala do podoby ako ju poznáme dnes. Plní funkciu umeleckého artefaktu. Pohľad na krásnu knižnicu dokáže vždy potešiť. A ani nehovoriac ak je vaša vlastná. A vydavatelia ponúkajú dostatok možností, ako si ju stále zveľaďovať. Ale vývoj pokračuje. V súčasnosti na popularite tzv. e-knihy. Záujem o klasické tlačené knihy bude, aj napriek existencii ich alternatívnych sestier, ešte dlho pretrvávať, ale praktickosť e-kníh je naozaj silnou prednosťou. Keď si uvedomíme, že cestou na dovolenku nás nezaťažuje kapacita batožiny a pohodlne si niekoľko stovák kníh odnesieme v kabelke či príručnej taške, je to argument na zváženie. Stačí nám jednoduché zariadenie - čítačka. Platí to aj pre cestu do práce, oddych na záhrade, či v prírode. Pokiaľ samozrejme máme chuť čítať. A tá by nás opúšťať nemala. Veď kniha, nech už je v akejkoľvek podobe navždy zostane tým najdôležitejším miestom, v ktorom sú skryté najväčšie tajomstvá, najkrajšie príbehy, najúžasnejšie objavy. Miestom, ktoré vonia poznaním.
Text: Ľuboš Houška
Foto: Archív
Pridať nový komentár